Tak, ako sa „zastavil“ čas 11. 9. 2001 v USA, tak sa 26. 11. 2008 zastavil v Indii. Sledovali sme sériu teroristických útokov desiatich členov islamskej organizácie Lashkar-e-Taiba z Pakistanu na Bombaj – dvanásť koordinovaných streleckých a bombových útokov, ktoré trvali štyri dni. Celkovo zomrelo 175 ľudí, z toho deväť útočníkov, a viac ako 300 ľudí bolo zranených. Pán Prabhakar, majiteľ domu, v ktorom sme bývali, nás pozval k sebe do bytu a s úprimnou obavou o naše životy nám dohováral, aby sme preložili náš let na Slovensko o pár dní neskôr. V správach sa spomínalo, že útoky z Bombaja sa majú v čase nášho odletu sústrediť na letisko v Delhi. Nebolo jasné, ako dlho bude tento stav trvať, no odklad sme si nemohli dovoliť, lebo naše víza mali zakrátko expirovať. S modlitbou a dôverou v Božiu ochranu sme sa vybrali na letisko. Atmosféra sa tu dala „krájať“. Cestujúci sa podozrievavo obzerali okolo seba a každý so strachom čakal, kedy sa spustí ohlasovaný teror. 

Na vlastné oči som videl „zázraky“ – mnohí ľudia vyskočili z invalidných vozíkov…

Dodnes neviem, čo to bolo – či auto pred letiskom, ktorému nespaľovalo dobre plyny alebo pád lešenia v rekonštruovanej časti letiska. To, čo však nasledovalo po „nedefinovanom tresku“, mi vyrazilo dych. Masa ľudí začala v panike behať po letisku. Na vlastné oči som videl „zázraky“ – mnohí ľudia vyskočili z invalidných vozíkov a bežali kade ľahšie. V pokoji, ktorý prevyšuje ľudský rozum, sa ma moja tehotná žena Bohunka spýtala: „Prečo by sme utekali? Veď ani nevieme, ktorým smerom bežať.“ Policajti nás nahnali do nedostavanej časti budovy a približne hodinu kontrolovali letisko. Bez klimatizácie, hlava na hlave, nedalo sa tam dýchať. O desať hodín sme bezpečne dorazili na Slovensko a popri živých spomienkach v nás pulzovala vďačnosť za Božiu ochranu a vernosť. 

Takýto bezprostredný strach o život bol pred pár rokmi väčšinou známy ľuďom vo vzdialených častiach sveta. Dnes sa však kvôli pandémii a iným okolnostiam dostal do celého sveta. Deti sa boja o svojich rodičov, rodičia o svoje deti, spoločnosť sa polarizuje… Počet nakazených, hospitalizovaných a mŕtvych sa pre nás stal merítkom toho, ako budú vyzerať nasledujúce týždne. Téma smrti a strachu zo smrti sa v nejakej forme dotkla každého z nás. Otázka izolácie, úzkostlivosti a stresu zo smrti sa stáva jadrom mnohých diskusií. Preto je na mieste spýtať sa: „Čo o tom hovorí Biblia?“  Pozrime sa do listov apoštola Pavla na jeho pohľad na smrť a rady, ako sa s ňou vysporiadať. 

Téma smrti v Pavlových listoch

„Ak totiž žijeme, žijeme Pánovi, ak umierame, umierame Pánovi, a tak či žijeme, či umierame, patríme Pánovi.“ (R 14,8)

Tento verš je kľúčový na škále slobody a utrpenia. Sú ľudia, ktorí hovoria: „Ježiš mal pravdu, keď povedal: ‚Prišiel som, aby si mal život a život v hojnosti.“ A tak si užívajú túto slobodu, niekedy až do stavu „prejedania sa“. Iní hovoria: „Nehovoril Ježiš, že ak za ním niekto príde, má sám seba zaprieť, vziať kríž a nasledovať ho?“ Sú pripravení za evanjelium položiť svoj život.

Neviem, kde sa práve teraz v tejto širokej škále nachádzaš ty. Užívaš si hojnosť, alebo riešiš existenčné otázky typu „byť či nebyť?“ Pavol nás tu však s dávkou istoty vyzýva uprieť svoj zrak na dôležitejšiu otázku: Komu patríš?

Identita kresťanských veriacich nespočíva v dietetických otázkach a náboženských sviatkoch, ale v spojení s Pánom Ježišom Kristom, ktorý zomrel za hriešnikov a bol vzkriesený z mŕtvych. To znamená, že veriaci, ktorí sú spojení s Ježišom Kristom v jeho smrti a zmŕtvychvstaní, sa snažia vo všetkom žiť s ohľadom na Boha, pretože v Kristovi boli oslobodení od podstaty ľudského hriechu a od určovania si vlastných priorít a budovania vlastných hodnôt (R 14,8–9). 

Pavol nás na viacerých miestach navádza, aby sme sa na otázku smrti pozerali z Božej perspektívy. Pozrime sa na niektoré z jeho téz.

Smrť pre kresťanov nie je trestom

Pavol nám jasne hovorí, že „neexistuje odsúdenie pre tých, ktorí sú v Kristovi Ježišovi.“ (R 8,1) Všetok trest za naše hriechy bol zaplatený. Aj keď kresťania zomierajú, nemali by sme smrť kresťanov chápať ako trest od Boha alebo v žiadnom prípade ako dôsledok trestu, ktorý nám patrí za naše hriechy. Je pravda, že trestom za hriech je smrť, ale za to už Kristus zaplatil. Ak teda máme pochopiť, prečo kresťania zomierajú, musí existovať aj iný dôvod ako trest za naše hriechy.

Smrť predstavuje posledný aspekt padlého sveta, ktorý bude odstránený

Boh vo svojej veľkej múdrosti rozhodol, že na nás neuplatní výsady Kristovho vykupiteľského diela naraz, ale postupne. Taktiež sa nerozhodol odstrániť všetko zlo zo sveta okamžite, ale až po konečnom súde a stvorení nového neba a novej zeme. Stručne povedané, stále žijeme v padlom svete a naša skúsenosť so spásou nie je konečná.

Posledným aspektom padlého sveta, ktorý bude odstránený, bude smrť. Pavol hovorí: „…a potom nastane koniec, keď odovzdá kráľovstvo Bohu Otcovi, keď zruší vládu všetkých kniežat, mocností a síl. Lebo on musí kraľovať, kým mu nepoloží pod nohy všetkých nepriateľov. Ako posledný nepriateľ bude zničená smrť.“ (1K 15,24–26) „Keď sa Kristus vráti, potom sa stane to, čo je napísané: ‚Smrť pohltilo víťazstvo! Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kde je tvoj osteň? Ó smrť, kde je tvoj osteň?‘“ (1K 15,54–55) Do tej doby však smrť zostane realitou aj v životoch kresťanov. Napriek tomu, že smrť k nám neprichádza ako trest za naše hriechy, prichádza k nám v dôsledku života v padlom svete, kde nie sú všetky dôsledky hriechu odstránené. „Posledný nepriateľ“ ešte nebol zničený. Boh sa rozhodol, že nám umožní zažiť smrť skôr, ako získame všetky výsady spásy, ktoré vydobyl na kríži.

Boh si používa skúsenosť so smrťou ako prostriedok na dokončenie procesu svätosti

Vieme, že nemusíme trpieť trest za hriech, pretože to všetko vzal na seba Kristus (R 8,1). Preto by sme o bolesti a utrpení nikdy nemali rozmýšľať v súvislosti s Božím trestom (aby nám ublížil). Niekedy je utrpenie jednoducho dôsledkom života v hriešnom, padlom svete, a niekedy je to preto, že nás Boh vychováva (pre naše dobro), ale vo všetkých prípadoch nás v R 8,28 ubezpečuje, že „všetky veci slúžia na dobro tým, čo milujú Boha, ktorí sú povolaní podľa jeho predsavzatia.“

Pozitívny účel Božej disciplíny je jasný v liste Hebrejom 12, kde čítame: „Lebo koho Pán miluje, toho prísne vychováva a trestá každého, koho prijíma za syna (…) Pravda, nijaká prísna výchova v tej chvíli sa nezdá radostná, ale trpká; neskôr však prináša ovocie pokoja a spravodlivosti tým, ktorých vycvičila.“ (Žd 12,6.11) Nie všetka disciplína je na to, aby napravila hriechy, ktorých sme sa dopustili; Boh môže disciplínu použiť pre naše posilnenie, aby sme na náročnej ceste poslušnosti získali väčšiu schopnosť dôverovať Bohu a odolávať hriechu. Jasne to vidíme na Ježišovom živote, ktorý síce bol bez hriechu, ale „naučil sa poslušnosti tým, čo vytrpel“.  Bol zdokonalený „utrpením“ (Žd 2,10). Preto by sme mali všetky ťažkosti a utrpenia, ktoré k nám v živote prichádzajú, chápať ako niečo, čo nám Boh prináša, aby nám robil dobre, posilňoval našu dôveru v neho a našu poslušnosť, a v konečnom dôsledku, aby zvyšoval našu schopnosť oslavovať ho.Z tohto dôvodu by sme mali starnutie, slabosť a niekedy aj choroby vedúce k smrti chápať ako ďalší druh disciplíny, ktorou nám Boh umožňuje prejsť, aby sa prostredníctvom tohto procesu naše posvätenie mohlo ďalej rozvíjať a nakoniec dokončiť, keď budeme s Pánom. Výzvu, ktorú Ježiš dáva cirkvi v Smyrne, by mohol skutočne dostať každý veriaci: „Buď verný až do smrti a ja ti dám korunu života.“ (Zj 2,10) Pavol hovorí, že jeho životným cieľom je, aby sa stal ako Kristus: „… aby som poznal jeho a moc jeho zmŕtvychvstania i účasť na jeho utrpeniach. Beriem na seba podobu jeho smrti.“ (Fp 3,10) Pavol premýšľal o spôsobe, akým Ježiš zomrel, a stanovil si za cieľ, že bude príkladom tých istých charakteristík vo svojom živote, keď príde čas, aby zomrel. Rozhodol sa, že za každých okolností bude podobne ako Kristus naďalej poslušný Bohu, bude mu dôverovať, odpúšťať, starať sa o potreby ľudí okolo seba, a tak v každom ohľade prinášať slávu Bohu aj po svojej smrti. 

Pochopenie, že smrť nie je v žiadnom prípade trestom za hriech, ale jednoducho niečím, čím nás Boh prevedie, aby sme sa stali viac podobní Kristovi, by malo byť pre nás veľkým povzbudením. Malo by nám to vziať strach zo smrti, ktorý zotročuje neveriacich (Žd 2,15).

Naša smrť ukončí proces zjednocovania sa s Kristom

Ďalším dôvodom, prečo nám Boh umožňuje zažiť smrť, namiesto toho, aby nás hneď po našom obrátení vzal do neba, je ten, že prostredníctvom smrti napodobňujeme Krista v tom, čo urobil, a tým s ním prežívame užšie spojenie. Pavol povedal, že sme spoludedičmi s Kristom „za predpokladu, že s ním budeme trpieť, aby sme s ním mohli byť aj oslávení.“ (R 8,17) A Peter hovorí svojim čitateľom, aby neboli prekvapení ohnivými skúškami, ktoré na nich prichádzajú, ale povzbudzuje ich:„Radujte sa, keď máte účasť na Kristových utrpeniach, aby ste sa s plesaním radovali, aj keď sa zjaví jeho sláva.“ (1Pt 4,13) Ako sme uviedli vyššie, také spojenie s Kristom v utrpení zahŕňa aj spojenie s ním v smrti (Fp 3,10). Ježiš je„pôvodca a završovateľ našej viery“ (Žd 12,2) a my nasledujeme jeho beh, keď bežíme beh o život. Peter píše: „Kristus trpel za vás a zanechal vám príklad, aby ste kráčali v jeho šľapajach.“ (1Pt 2,21)

Naša poslušnosť Bohu je dôležitejšia ako náš život

Ak Boh používa skúsenosť smrti na prehĺbenie našej dôvery v neho a na posilnenie našej poslušnosti voči nemu, potom je dôležité, aby sme si uvedomili, že cieľ tohto sveta zachovať si vlastný fyzický život za každú cenu nie je pre kresťana najvyšším cieľom. Oveľa dôležitejšia je poslušnosť Bohu a vernosť za každých okolností. Preto mohol Pavol povedať: „Som pripravený pre meno Pána Ježiša dať sa nielen zviazať, ale v Jeruzaleme aj zomrieť. “ (Sk 21,13; 25,11) Starším v Efeze povedal: „Pokiaľ ide o môj život, neprikladám tomu nijakú cenu. Záleží mi len na tom, aby som dokončil svoje poslanie a službu, ktorú som prijal od Pána Ježiša: vydať svedectvo o evanjeliu Božej milosti. “ (Sk 20,24)

Práve presvedčenie, že poslušnosť Bohu je oveľa dôležitejšia ako zachovanie si života, dodalo Pavlovi odvahu vrátiť sa späť do Lystry potom, čo ho práve kameňovali a nechali zomrieť (Sk 14,20.21–22). Vydržal mnoho utrpení a nebezpečenstiev (2K 11,23–28), často riskoval svoj život, aby sa úplne podriadil Kristovi. Preto mohol na konci svojho života smelo povedať: „Nastal už čas môjho odchodu. Dobrý boj som dobojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval.“ (2Tm 4,6–7) 

Rovnaké presvedčenie dalo odvahu a motiváciu mučeníkom v celej histórii cirkvi.„Nemilovali svoj život až na smrť.“ (Zj 12,11) Dokonca aj v časoch, keď nečelíme prenasledovaniu a je malá pravdepodobnosť mučeníckej smrti, je dobré pripomínať si túto pravdu. Ak sme ochotní vzdať sa svojich životov za vernosť Bohu, zistíme, že je oveľa jednoduchšie vzdať sa aj všetkého ostatného pre Krista.

Vzorec na vysporiadanie sa so strachom zo smrti 

Úzkostné poruchy sú najčastejšími emocionálnymi bojmi súčasnosti, ktoré postihujú približne 20 až 30 miliónov ľudí. Prečo taký dramatický nárast výskytu úzkostných porúch? Aj preto, lebo mnoho ľudí príliš zúžilo svoje sociálne kontakty, má nadmerné dlhy a žije príliš rýchlym tempom. Ľudia sú uspôsobení, aby cestovali tempom ťavy, ale správajú sa ako nadzvukové stíhačky. Sú v neustálom pohybe, s nadmernou dávkou adrenalínu. Nakoniec za toto dlhodobé preťažovanie zaplatia starosťami a úzkosťou.

Mnoho kresťanov si myslí, že Boh odsudzuje všetku úzkosť, a tým pádom odsudzuje aj tých, ktorí trpia jej rôznymi formami. Písmo určite odsudzuje konkrétnu formu úzkosti. Ježiš povedal: „Nech sa neľaká vaše srdce!“ (J 14,1) Hovoril o forme úzkosti, ktorá nás sprevádza odjakživa – o starosti.

Ježišov známy výrok„Nebuďte ustarostení o svoj život“ naráža na úzkostlivosť kvôli starostiam. V Kázni na vrchu upozorňuje na ničivosť úzkosti z budúcnosti (Mt 6,25–34). Jeho učenie je prekvapivo jasné – takéto starosti sú zbytočné a nedokážu vyriešiť daný problém. Žiadna znepokojujúca myšlienka ohľadne zajtrajška nemôže ľuďom pomôcť lepšie žiť alebo sa vyhnúť zlu. Starosť teda nie je emócia, ale vzor myslenia, ktorý sa ujme vtedy, keď sa ľudia pokúšajú žiť nezávisle od Boha.

Pokiaľ sa strachu, obavám a úzkosti ľudia úprimne nevenujú a neprekonajú ich, môžu začať organizovať svoj život okolo ľudí a situácií, ktorým sa musia vyhýbať. Oveľa zdravšie je praktizovať iný vzorec: 

• Najprv sa obráťte na Boha. (1Pt 5,7)

• Zamerajte sa na riešenie, nie na problém. (Mt 14,23)

• Prestaňte plytvať energiou na starosti. (Mt 6,25–34)

• Obráťte svoje myšlienky na Boha, aby ste mali pokoj. (Iz 26,3)

• Modlite sa. (Fp 4,4–9)

• Zamerajte sa na skutočný zdroj nádeje. (Ž 91,2)

Úzkosť a starosť urobia maximum pre paralyzovanie veriacich. Ľudia sa obávajú budúcnosti; majú strach z udalostí, ktoré sa nestali, ale môžu sa stať. Úzkosť spôsobuje fyzické problémy. Vyvoláva v ľuďoch strach a ten ešte väčší strach.

Čo teda môžu veriaci urobiť so svojou úzkosťou? Pavol odpovedá: „… vo všetkom modlitbou, prosbou a so vzdávaním vďaky prednášajte svoje žiadosti Bohu.“ (Fp 4,6) Keď odovzdáme svoju úzkosť Bohu, nahradí ju svojím pokojom, ktorý „prevyšuje každú chápavosť“. Boží pokoj je mimo chápania, pretože nedáva zmysel – zdá sa, že okolnosti si vyžadujú úzkosť, ale namiesto toho cítime Boží pokoj. Keď pociťujeme nárast úzkosti, mali by sme sa v modlitbe obrátiť na Boha. On nám dá pokoj, ktorý sľúbil.

Otázky na zamyslenie

1. Rozmýšľali ste niekedy nad svojou vlastnou smrťou? Bol s týmito myšlienkami spojený prvok strachu? 

2. Čoho (ak niečoho) sa v súvislosti so smrťou bojíte? 

3. Myslíte si, že tieto obavy pochádzajú z vplyvu sveta okolo vás alebo z Písma? 

4. Ako vás učenie Písma povzbudzuje, aby ste sa s týmito strachmi vysporiadali? Odpovedzte si podľa Dt 31,8; Ž 23; 103; 121; 146; Iz 41,13; 44,2; 2Tm 1,7; Žd 13,5; 1Pt 5,7–11.